Keď som v časovom strese, tak logicky nemyslím

Autor: Andrea Šimková | 25.2.2014 o 21:10 | (upravené 25.2.2014 o 21:22) Karma článku: 5,95 | Prečítané:  931x

Ďalší cestovateľský, alebo ako zlé rozhodnutia vedia komplikovať... Krásny deň, slniečko, teplúčko, škoda by bola neísť trochu von. Najlepšie by bolo, keby som to spojila aj z návštevou nejakého obchodu. Ale som po chorobe a necítim sa ešte celkom fit, tak presun do najbližšieho "mesta" (keďže som v dedinke, kde nie je ani krčma, tak všetko kde je aspoň nejaký obchod je pre mňa mesto) na bicykli sa mi nezdal ako rozumný nápad, tak radšej pôjdem vlakom.

Pekne som si obliekla kabát, obula čižmičky a hurá. Už toto rozhodnutie sa ukázalo ako nie celkom šťastné. Ako som si utekala kúpiť lístok do automatu na druhú stranu koľají (veď je to malá dedinka, tak musí byť len jeden automat a moja smola, že na opačnej strane), tak som si nadávala, či som si nemohla obuť treky, alebo tenisky. Oni totiž musia asi splniť plán posypu aj napriek nedostatku snehu a na tých kamienkoch, vlastne šutroch som sa išla v tých čižmičkách prizabiť. Vlak som dobehla, ale len tak tak. Ako tak predýchavam, tak padlo rozhodnutie, že sa odveziem až do druhej dediny, veď cena rovnaká, času dosť. Zo stanice 15 minútová prechádzka do obchodu. Nakúpila som celkom dosť, hlavne hmotnostne zaujímavé množstvo (sprostaňa!). Kontrola času- ostáva 3/4 hodiny do odchodu vlaku. Ak odrátam 15 min. na stanicu mám ešte 1/2 hodiny, no času a času . Tak idem do obchodu oproti, je tam niečo ako Baumax, tak sa tam poobzerám. To už bolo myslené nie ako shopping, len čuming. Nejako som sa tam zamotala dlhšie ako som chcela. Kuk na hodiny- vyhodnotenie situácie- výsledok: s ťažkou taškou nebežím. Môj predpotopný computer v hlave, začína spracovávať nové info, HDD zahriate na maximum, konečne sa dopracoval k nejakému výsledku. Mám teda takmer hodinu času, nebudem tú hodinu predsa sedieť na stanici. Idem pozrieť do Penny marketu, tam som ešte nebola, uvidím čo je tam. No nič moc , ale Metaxa za dobrú cenu pre môjho drahého, no nekúp to!. Čo na tom, že už bez toho mám čo trepať, nehovoriac o tom, že som zobrala ešte aj 3x 400g čokolády (tu už ani napísať sprostaňa nestačí). Ale kto chce kam... Horko-ťažko prídem na stanicu, kúpim lístok a spokojne si sadkám. Neviem, netuším prečo, ale mala som pocit, že mám ešte veľa času. Prišiel vláčik, ja som si pomyslela, no to je ten pred treťou, ten v mojej dedinke nestojí, ten môj ide 15:13 a tak spokojne sedím ďalej. Až mi zazvoní budík na mobile nastavený na 15:20 (to mám pre istotu, aby som sa nezabudla pri čítaní, alebo pri počítači, lebo o pol mám už povinnosti). Tak čo teraz??? Stres, panika, mentálny aj momentálny chaos. Ďalší vlak o hodinu, joj ale to neskoro. Tak nohy na plecia, ťažkú tašku na rameno a poďme krížom cez pole, preskakujúc potok, bežím takmer ozlomkrky, zabárajúc opätky. Dobehla som na nasledujúcu stanicu. Je tu možnosť aspoň sa priblížiť nejakým autobusom. Plán celkom dobrý, ale autobus, ktorý by ma odviezol aspoň na zastávku na hlavnej ceste, odkiaľ by to nebolo až tak ďaleko som zazrela práve vo chvíli keď opúšťal stanicu. A ja blbá nie aby som išla čakať vlak, radšej som pokračovala ďalej pešo, neuvedomujúc si, že odtiaľ mi to bicyklom trvá 30minút. Ja som to pešo chcela stihnúť tiež za 30 minút, hahaha. V nepraktickom kabáte, v nepohodlnej obuvi, statočne som s tou ťažkou taškou šla a šla. Tie nadávky, čo com v duchu chrlila sú nepublikovateľné. Medzitým už aj slnko zašlo a aby mi nebolo ľúto, tak začalo aj pršať. Úplne najsamlepší spôsob rekonvalescencie. Aby pán domáci nemal strach, či sa niečo nestalo, tak mu volám: "Haló Sepp, to som ja Andrea" a Sepp sa pýta:"Kto je tam?" Hovorím: "Sepp, to som ja Andrea, Vaša opatrovateľka." Sepp: "moment" a počujem ako sa vzďaluje. Vrieskam do telefónu: "Sepp, Sepp, Sepp,..." po čase zoberie telefón a vysvetľuje mi, že ma nenašiel :-). Keď pochopil, že volám ja, tak mu v skratke vysvetlím, že kde som a že za chvíľu prídem a aby sa nebál. Tak ma ešte upokojil, že sa nič nedeje, že mám čas. Vravím, že práve čas nemám, lebo pani treba podať stravu. Ale nech povie neveste, aby pani stravu podala. Keď som sa vrátila, tak som sa dozvedela, že neveste povedal čo sa mi stalo. Ale to, že má dať panej výživu, to jej nepovedal. Ona dobrá duša nelenila, zobrala auto a išla pre mňa. Samozrejme, že ja som nešla po ceste. Ja som bežala skratkou cez les, tak ma ani nenašla. Upachtená, spotená, zmoknutá som došla niekoľko minút pred piatou. Keby som zostala čakať na ďalší vlak, tak prídem o 40 minút skôr. Aj keď povedzme si, že ani pohyb nie je na škodu (len dúfam, že opäť neochoriem).
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?